Sedím a pozerám na svoj odraz zrkadle...kto vlastne som? som so sebou spokojná? som spokojná s tým, kam sa uberá moj život?... Často rozmýšľam nad tým, že je to veľká škoda, že nie vždy vieme odhadnuť čo je pre nás dobre, akou cestou ísť. Aká je hrozivá tá predstava, že jedno nesprávne rozhodnutie, hocijaká maličkosť, može kardinálne zmeniť náš život! No rozhodnem sa dnes ostať doma a možno to zmení celý moj život! Hlasy, niekde vo vnútri, v podvedomí, mi hovoria: urob to!, inokedy zas naopak...kto sa v tom ma vyznať? Bože, prečo neexistuje nejaký návod na život? Áno, ja viem, aby nebolo všetko také ľahké a nudné...Najradsej by som všetkú zodpovednosť za svoje činy na niekoho zhodila...Ako mi už lezú na nervy neustále výčitký svedomia za niektore skutky, rozhodnutia. Prečo si pamätam tak veľa zlého z minulosti a nemožem sa s tým zmieriť? Tak napríklad Ulrich...bože,to bolo niečo hrozné, chyba za chybou. Toľko skalmania za jedno leto...no vlastne za dva (ale to nie je podstatné)! A všetko kvôli takéj maličkosti...no keby som vtedy išla do práce zvyčajnou cestou, ani by som ho nestretla. Prečo som si vtedy vybrala tú bočnú uličku? JA to zvaľujem na osud...asi mi to bolo súdene...ale prečo prepána také niečo muselo byť v mojom osude? že každe skalanie ma má posilniľ?hmm, no mna to skôr zlomilo. Rozprávať celý ten príbeh nemá zmysel,a ani na to nemám náladu. Však to je skoro vždy o tom istom : zvodný pohľad, sexi telo, silné reči...no jasné, že to nebolo len o tom.Predsa len ma to oveľa silnejšie vzalo a trvalo to trosku dlhšie, ako typické letné romániky, ale podstata je vlastne rovnaká.
Komentáre